… patrila mŕtvemu mužovi. Jindřich odložil svoj korbel, situácia si vyžadovala plnú ostražitosť. Keď sa vám zjaví tvár mŕtveho muža, ani jeho blízki v sebe nenájdu nič prívetivejšie než skepsu. Keď sa ale mŕtvy muž objaví pred tým, koho rukou zišiel zo sveta, máloktorá reakcia je viac na mieste ako obavy o vlastný život.
Jindřich mál rád svoj život v jeho plnej miere. Tvrdo na tom pracoval. Kým ostatní škriabali a hrýzli, kopali a udierali až vo chvíli, keď sa ich prekážky presunuli do boja o právo dýchať, Jindřich si zvykol neustupovať v žiadnom z aspektov, ktorými zadefinoval svoj život. Neraz vlastnou rukou zúrivo bránil svoj majetok, názory a ambície, vďaka čomu sa dnes zďaleka neocitol tvárou v tvár niekomu, koho zabil, prvýkrát. Ak však predchádzajúce tváre dýchali, posedávali v krčme a popíjali pivo, tak zpravidla predtým, ako ich zabil. Nie potom. Toto bola novinka.
Muž, ktorého meno Jindřich už zabudol (mal dojem, že chlap bol Poliak, takže možno Wojtek?), sedel pohodlne rozvalený a popíjal pivo… Nebudil dojem, že mal starosti, ktorá ho zužovala, snáď len klesajúca hladina piva. Pre chlapa v krčme starosť krátkeho trvania. Rozhodne nevyzeral, že by z neho sršala nenávisť a pomsta, ako sa na niekoho, kto práve stretol svojho vraha, sluší. Jindřich sa týmto nenechal oklamať, sám neraz zabíjal s úsmevom na tvári. Nič lepšie nedonúti obeť poľaviť v ostražitosti ako falošný pocit bezpečia. Ale vždy tu bola možnosť, že si ho chlap proste nevšimol. Ak je to tak, pokúsi sa nenápadne vyjsť z krčmy, počkať si na chlapa a odpraviť ho. Jindřich bol celkom pedant, a keď na prvý pokus odviedol tak mizernú prácu, že mu jeho obeť pobehuje po svete, nemohol inak, než ju dotiahnuť do konca. Predsa len, dôvod na zabitie Poliaka mal pravdepodbne už predtým a teraz sa k nemu iba pridal pud sebazáchovy.
Jindřich sa posunul na lavici trochu doprava, aby medzi ním a Poliakovým pohľadom stál stĺp. Rozhliadol sa a zazrel troch chlapov, ktorí postávali spôsobom, ktorý považovali za nenápadný. Nič nie je nápadnejšie ako niekto znažiaci sa byť nenápadný. Zdalo sa pravdepodobné, že vyčkávajú na signál. Niečo sa zomelie. A nebolo ani trochu samoľúbe, že si bol Jindřich istý, že ústrednou postavou tohoto zomletia bude práve on.
Rátal, že má proti sebe prinajmenšom štyroch protivníkov. Množstvo, s akým si výborný šermiar s trochou šťastia poradí. Uvažoval, aký výborný musí byť a koľko šťastia musí mať šermiar, ktorý práve nemá s čím šermovať. Vydržať tak bez piva celú cestu na Pirkštejn, kde naňho čaká objednaný nový meč, nemusel by si túto otázku vôbec pokladať. Odpoveď bola ale celkom jasná. Štastie mu dnes očividne neprialo a šermiar bol tiež skôr obstojný než výborný. Ostatne, keď už prišlo na meče, tak iba keď vedel, že vyhrá. Ak mal iný názor, nedošlo na meče. Niekoľko šermiarov lepších od Jindřicha zišlo zo sveta dýkou, jedom alebo iným, často veľmi kreatívnym spôsobom.
Kreatívne spôsoby smrti, zahŕňajúce priame okolie, zamerané na Poliaka a jeho kompániu, práve Jindřichovi vŕtali v hlave. Krčmár a jeho žena, roznášajúca pivo, sa v prípade konfliktu jednoznačne pridajú na stranu, ktorá sa najrýchlejšie vzdiali od ostatných strán. Iné si nemyslel ani o hlúčiku mníchov, ktorí sa tu zastavili niečo zajesť cestou kamsi do kláštora. Vyzerali, že takéto zastávky majú časté a intenzívne, a ich prípadné zdrhnutie, hoci nebude najrýchlejšie, bude mať za následok upchatie dverí do hostinca. Ak videl Jindřich nejakú nádej v okolných ľudoch, tak jedine v ožratom žoldnierovi, ktorý sedel opodiaľ vo výklenku a rozprával znudenej kurve sotva zrozumiteľnou rečou, už tak postihnutou ťažkým uhorským prízvukom, príhody jeho hrdinských skutkov, nebezpečné cesty a takisto mnohé sexuálne eskapády, z ktorých väčšina znela nemožne z hľadiska časového, spoločenského aj anatomického. Kurtizána trpezlivo čakala, či žoldnier vytuhne z piva a bude ho môcť okradnúť, alebo mu dôjdu historky, naberie odvahu, zoberie si ju na izbu, vynaloží krátke a intenzívne úsilie, vytuhne z vyčerpania a piva, a ona ho okradne potom.
Jindřichovi bolo ľúto, že ju pripraví o pár grošov, ale žoldniera potreboval ešte pri akom-takom vedomí. Mal dobrý odhad na ľudí, čo mu umožňovalo niektorých nasmerovať tak, ako potreboval, a efektívne odstrániť tých, ktorých sa mu nasmerovať nepodarilo. Tento prístup mu umožnil stúpať po schodíkoch ku svojim cieľom, pričom niektoré schodíky mu druhí vytesali a niektoré vytvorili vlastnými mŕtvymi telami. Akým druhom schodíku bude žoldnier, záležalo na tom, či je viac šikovný alebo ožratý.
Jindřich uznal, že je najvyšší čas uviesť udalosti do pohybu. Zavolal si krčmárovu ženu a rozpovedal jej, ako patrí, spolu so žoldnierom a troma ďalšími chlapmi, do kompánie urodzeného pána Wojteka Zbygniewskieho, toho času rozvaleného za stolom pár krokov ďalej. Pán Wojtek si želá, aby jeho menom priniesla dáme, práve okupujúcej spoločnosť žoldniera, korbel piva a požiadala ju, aby išla robiť spoločnosť práve pánovi Wojtekovi. Ak bude mať žoldnier námietky, nech mu krčmárka menom pána Wojteka odkáže, že si má hľadieť svojho miesta v hierarchií ich kompánie, a nech sa neobáva, pretože takáto ukážka autority pána Wojteka, hoci jej ústami, žoldniera spoľahlivo privedie do stavu triezvosti, bdelosti a poslušnosti. Krčmárka, nadnášaná pocitom prepožičanej autority, odišla natočiť osudné pivo.
Jindřich tušil, podľa toho, ako sú Poliakovi poskokovia rozostavení, že ich plán bol nechať ho pokúsiť sa vytratiť dverami, následne by jeden, najbližšie k dverám, vyšiel za ním, strhol ho do stajne, kde by sa naňho vyrojili ostatní a ubodali ho. Predpoklad bol, že to celé vyhodnotí ako náhodne stretnutie niekoho, koho si neželal stretnúť. Nechcel, aby sa rýchlo adaptovali na situáciu, a preto musel do poslednej chvíle pokračovať podľa ich plánu. Sledoval krčmárku, ako priniesla kurve pivo, vymenila pár slov so žoldnierom, a akonáhle sa nasratý žoldnier začal zdvíhať od stolu, Jindřich sám sa zdvihol a vyrazil k dverám. Kútikom oka zazrel pohyb Poliaka aj všetkých troch jeho ľudí. Načasovanie bolo teraz kľúčové.
Niekoľko vecí sa stalo v tom istom momente. Jindřich prešiel dverami. V okamihu sa za ním vyrazil aj prvý chlap. Zvyšní dvaja boli len pár krokov od dverí a ďalších pár krokov za nimi sa zdvihol Poliak. Natoľko to prebiehalo podľa plánu. Poliakov sebaistý krok ku pomste ale náhle zastavila železná rukavica, chytiaca ho pod krkom, pritlačila ho o stenu a zavalil ho prúd nadávok, urážok a vyhrážok, taký rozmanitý a kreatívny ako nezrozumiteľný. Rovnako zaskočený bol aj poskok, poverený strhnutím Jindřicha do stajne, keď suverénne vyrazil do otvorených dverí a nemenej suverénne vkráčal do dverí Jindřichom pohotovo zatvorených. Dvere, poznačené krvou zo zlomeného nosa, sa otvorili a Jindřichova ruka vytiahla dezorientovaného poskoka von, udrela mu hlavou o zárubňu, obrala ho o lovecký tesák z opasku a bleskovo ho podrezala. Zvyšní dvaja chlapi vytiahli meče, pripravení Jindřicha porubať, keď tu sa im zpoza chrbta ozval zúfalý krik o pomoc. Uhorský žoldnier vypotreboval uhorské nadávky a prešiel na vskutku medzinárodné facky železnou rukavicou. Chlapi na moment zamrzli, no rýchlo vyrazili, jeden šéfa pomstiť, druhý zachranovať. Akonáhle boli zbrane tasené, zvyšok osadenstva zareagoval podľa očakávania, krčmár a žena zapadli do komory a ťažká petlica zapadla do dverí. Jindřich sa ale prepočítal, čo sa mníchov týkalo… Hoci sa zľakli a utiekli, ako predpokladal, hlboko podcenil rýchlosť, akú je schopný vyvinúť duchovný, ktorý sa ešte netúži stretnúť so svojím bohom. A hoci mal Poliakov poskok náskok, mnísi ho dobehli a do dverí vrazili zároveň s ním. Keď sa masa tiel pretlačila cez dvere a zvalila do blata, Jindřichovi stačilo iba bodnúť toho najchudšieho.
Keď vpadol do miestnosti, s ukoristeným mečom v jednej a tesákom v druhej ruke, posledný z poskokov ležal na zemi. Žoldnier sa nekoordinovane oháňal po Poliakovi mečom, krvácal z boku a očividne mu dochádzali sily. Poliakovi stačilo pár krytov, kým našiel medzeru v obrane, a bodol žoldniera pod kľúčnu kosť. Kým sa so žoldnierom pohrával, Jindřich sa k nemu priskočil a v momente Poliakovej smrteľnej rany mu zboku obojruč sekol cez zápästia. Žoldnier padol dozadu, meč stále zabodnutý v ramene, dve v zápästiach odseknuté ruky stále kŕčovito zvierajúce rukoväť. Rýchle seknutie pod kolená Poliaka poslali k zemi. Jindřich odložil meč, vzal tesák, sadol si na protivníkovu hruď a priložil mu čepel k ohryzku. Poliak mlátil pahýľmi rúk, no život mu rýchlo unikal a svojho teraz už dvojnásobného vraha iba umazal od krvi. Jindřich sa nadýchol.
“Mal si ostať mŕtvy, Wojtek.”
Poliak neveriacky vytreštil oči. Slávne posledné slová, “kto je kurva Wojtek?!”, vyslovené ťažkým nemeckým prízvukom, zanikli v bublavom chrčaní.
Jindřich sa zdvihol, vybral sa k ležiacemu žoldnierovi, vytiahol mu z ramena meč a oklepal z neho useknuté ruky. Vzhľadom na to, že z Pirkštejna zanedlho vyrazí kompánia vojakov pátrajúca po tom, kto spôsobil masaker v Ratají, sa im Jindřich rozhodol nevyraziť naproti. Hoci Poliakov meč zďaleka nedosahoval kvalitu toho objednaného, z dostupných to bol najmenší šmejd. Zatiaľ postačí. Všimol si vo výklenku zchúlenú, vydesenú kurtizánu, postriekanú od krvi. Zohol sa k žoldnierovi, z opaska mu ztrhol meštek a hodil ho ženskej. Mal dojem, že si ho zaslúži. Žena bola v šoku, nepohlo s ňou, keď k nej mešec letel, ani to, ako ju udrel do čela a padol na zem… Nevadí. Veď si ho tam potom nájde. Zdalo sa, že u žoldniera postrehol plytký dych. Úprimne mu zaželal, aby prežil. Veď mu, nakoniec, pomohol.
Útek z Ratají viedol bočnou bránkou v hradbách. Strážnik pri nej bol z polospánku úderom uvedený do úplneho spánku. Ako si tak Jindřich neskôr kráčal málo používanou lesnou cestičkou, snažil sa rozpomenúť si, kedy a za čo sa prvýkrát pokúsil zabiť Nemca z krčmy. No akosi mu pamäť neslúžila. Keď niekoho odpratal, tak zväčša definitívne, nebolo ho treba držať v pamäti. No teraz sa zamyslel nad Poliakom, ktorý sa možno volal Wojtek. Aj toho kedysi zabil. Dúfal, že ten už z mŕtvych nevstane. Nechcel, aby mu vznikol precedens.
)